6.8.07

Cyklovýlet z Prahy do Bratislavy 4. část

Rád by som nadviazal na Jirkovo rozprávanie.

Ako to už v živote beží – človek mieni, pán Boh mení.

Ráno pršalo ako z konve a nám sa zo veľmi stanu nechcelo. Pomaly sme sa lúčili s našimi predstavami, ako zdoláme dve svetové metropole za jeden deň a radšej sme sa začali zaujímať, ako vlastne usušíme stan. Nakoniec okolo 8:30 prestáva pršať a Georgio (ako mladší) dostal managerskú úlohu, zohnať niečo pod zub. Ukáza sa naozaj ako statný lovec a za 10min. dovliekol z blízkej Billy plno jedla. Stan sme medzi hroznom sušili, medzitým sme sa zbalili a naraňajkovali. S výkrikom „Na Viedeň!" sme vyrazili do poslednej (predposlednej) etapy.

Keďže Mikulov leží na česko- rakúskych hraniciach, sme na hraničnom prechode za 5 minút. Využili sme tam toalety, urobili rannú hygienu a Jirko sa mohol prvýkrát v živote nadychnuť rakúskeho vzduchu. Trochu som zneisteľ, lebo po prechode hraníc začal so mnou plynule konverzovať dolnorakúskym dialektom.

Hneď za hranicami sme zistili, ako naivne sme plánovali dnešný deň. Všetky mapy nám totiž končili v Mikulove a za hranicami sme nevedeli nájsť už tradičné značenie Greenways. Tak sme trochu blúdili medzi kamionmi, potom medzi vinicami, aby sme v treťom údolí konečne natrafili na správnu cyklostezku do Viedne, aj keď už sa nevolala Greenways, ale Euro Velo 6...

Počasie sa nám tiež zhoršilo a keby som bol vedel, že až do Viedne budeme šlapať proti ostrému vetru, tak by som sa asi vrátil naspäť do Mikulova a zapadol niekam do sklípku....
V prvom mestečku (cca 15km od hraníc) sme sa naobedovali (dobre čítate, 20km sme išli skoro 3 hodin) a u miestneho vinára si kúpili báječnú hruškovicu. Zároveň nás zásobil miestnymi mapami a tak sme aspoň tušili, kde vlastne sme.




A s hruškovicou a mapou sa už šlape hneď lepšie – to predsa uzná každý. Hneď za Mikulovom nás privítala pahorkatina a krajina s dedinkami a vinicami bola naozaj malebná. Značenie nebolo tak dokonalé ako naše a tak sa nám občas stalo, že sme blúdili medzi vinicami. V jednej takej slepej uličke sme k našemu prekvapenie našli pole marihuany. Okamžite sm zastali, vyfotili krásnu scenériu a tešili sa z objavu. Keďže ale nikto z nás neholduje tráve, tak sme medzi rastlinami iba bezradne stál a netušili, čo s tým. Po pár minutách čuchania k lístkom sme vyrazli ďalej (a žiadna eufória sa nekonala... :-( ) Cesta nám ubiehala, všetky lokálne búrky nás obchádzali a tak nám život znepríjemňoval iba silný protivietor.

Podvečer sme sa konečne dostali na dohľad Viedne, ale to sme netušili, že to najťažšie nás iba čaká. Cyklostezka, z mne neznámeho dovodu, Viedeň obchádzala zo západu a my sme šlapali viac a viac proti vetru (bol to skor uragán, ako vietor) závratnou rýchlosťou 12 km/hod a k Viedni sme sa vobec nepribližovali. To sme už mali v nohách 90km (myšlienka na Bratislavu už bola dávno zabudnutá) a skor sme rozmýšlali, kde vo Viedni prespíme. Po ďalšej hodine usilovného šlapania sme sa konečne dostali na viedenské predmestia a po rušných a širokých uliciach sme sa odvážne vydali smer Centrum. Prekročili sme majestátny Dunaj a v tureckom Imbisse som si už musel kúpiť kúsok pizze. Padal som už hladom (šlapali sme prakticky v kuse a zjedli sme iba housku so šunkou).




V centre sme si našli krásny pension. Rýchlo sme sa zkultúrnili a vyrazili do víru velkomesta. Už celé dni sme snívali o pravom Wínršnicli so zemiakovým šalátom a pivom. A hneď vedľa penziónu sme si našli miestnu hospůdku a tam sme sa si splnili naše sny. Po dobrej večeri sme vyrazili peši do centra a po 10 minútach sme už obdivovali Radnicu, Operu a ďalšie pamiatky. Georgio mal stále hlad, tak si ešte kúpil kebab a potom sme sa už len tak lenivo potulovali po Viedni a obdivovali pamiatky a pokukovali po ľuďoch na pešej zóne. mali sme šťastie, dokonca sme videli iestnu pouličnú bitku a rýchly zásah rakúskej polície. Georgio sa šťastne usmieval a súhlasne pokyvoval hlavou nad zásahom.

Mal som pocit, že má druhé Vianoce.
Neskoro v noci sme sa už naozaj hodne uťahaný vrátili do našeho penziónu, ale ešte predtým sme si v „našej" hospode dali ako schlaftrunk oblúbenú hruškovicu.

A tešili sme sa na ďalší, už úplne posledný deň našeho putovania.


Keke

1 komentář:

vefis řekl(a)...

Zdravím.

No prostě jste si to užili, jak se patří. Závidím... závidím.