8.8.07

týden 30.07. - 05.08.2007

Ahoj, tento týden byl celkem fajn, ale bohužel jsem nejel na žádný závod a trošku mě to mrzí, ale snad to změním.

PO - běh okolo Hostivařské přehrady - 9 km

ÚT - opět běhám okolo Hostivařské přehrady, poslední dobou je to můj oblíbený okruh - 9 km, 52 min, takže žádná divočina, průměr 5:46

ST - služba, takže nic


ČT - kolegu Martina z práce, jsem fakt dost vyhecoval a to tak, že si z Mostu přivezl kolo a vyrazili jsme společně, kolo má starší, ale pěkné, když jsem viděl vzadu ty jeho převody, tak jsem nechápal, to co já mám uprostřed má on jako největší kolečko do kopců, raději jsem ty zuby nepočítal, taky se mi do těch kopců jelo o poznání lépe, ale byla to jeho první jízda, stíhal mě a ani se moc netrápil, takže za chvilku budu já stíhat jeho, já najedu 47 km, Martin o dost víc, má to ke mě daleko, potom navrhuje, že si jdeme ještě zaplavat, souhlasím a vyrážíme, bohužel bazén na Zeleném pruhu je přes prázdniny zavřený a tak jedeme do Podolí, parkuji kousek od Triexpertu tak se tam jdeme mrknout, mají spoustu krásných věcí
- co se týče bazénu v Podolí tak ten opravdu nemám rád, v šatnách to smrdí, samozřejmě si vybíráme asi to nejhorší místo, ani šatna ve fabrice kde jsem dělával takhle nesmrděla, raději odcházíme na druhý konec šatny, sprchy ty mě opravdu nebaví, nevím zda je to fakt, ale mám pocit, že těch několik obtloustlíků co zde posedávají jsou zřejmě gayové (nemám nic vůči nim) ale tihle očividně sedí a mají radost, že mohou čumět - nechci být zaujatý, ale tohle jsem zatím jinde nezažil, v bazénu je celkem narváno, do dráhy pro plavce si vlezu až po 15 minutách, jsou tam jen 2, takže v pohodě, dám 1 km a pak jdeme do sauny, při odchodu z bazénu potkáváme baleťáka Harapese

- služba

SO - ráno jsem totálně unavený, doplácám se domů a odpočívám (později mi došlo, že jsem dost dehydrovaný, protože během služby 24 hod. jsem vypil pouze 1,5 litru vody, zato jsem si dal kávu), po obědě vyrážíme se ženou do ZOO, je to tam super, ale narváno, spoustu času trávíme u tučňáků a lemurů, skutečně rozkošná zvířátka, pavilón goril je totálně obsazen a tak jsme miláčka národa Moju neviděli, zato jsem ti to užil při krmení domácího zvířectva, zejména mě zaujali kozy, viz. foto, až během procházky po ZOO dopňuji tekutiny, ale to proto, že už mě bolí hlava



NE - přivstal jsem si a vyrážím rychle na kolo, venku je krásně a potkávám spoustu cyklistů, 50km v průměru 28,9 km/h, odpo výborný oběd ve slovenské restauraci kterou mi nedávno ukázal Tučňák s Kekem http://www.hotelpauliny.cz/ - dávám si stylově halušky, v podvečer mám, zřejmě díky obědu, sílu na běhání, takže jdu a snažím se - 11 km v průměru 4:55

6.8.07

Cyklovýlet z Prahy do Bratislavy 4. část

Rád by som nadviazal na Jirkovo rozprávanie.

Ako to už v živote beží – človek mieni, pán Boh mení.

Ráno pršalo ako z konve a nám sa zo veľmi stanu nechcelo. Pomaly sme sa lúčili s našimi predstavami, ako zdoláme dve svetové metropole za jeden deň a radšej sme sa začali zaujímať, ako vlastne usušíme stan. Nakoniec okolo 8:30 prestáva pršať a Georgio (ako mladší) dostal managerskú úlohu, zohnať niečo pod zub. Ukáza sa naozaj ako statný lovec a za 10min. dovliekol z blízkej Billy plno jedla. Stan sme medzi hroznom sušili, medzitým sme sa zbalili a naraňajkovali. S výkrikom „Na Viedeň!" sme vyrazili do poslednej (predposlednej) etapy.

Keďže Mikulov leží na česko- rakúskych hraniciach, sme na hraničnom prechode za 5 minút. Využili sme tam toalety, urobili rannú hygienu a Jirko sa mohol prvýkrát v živote nadychnuť rakúskeho vzduchu. Trochu som zneisteľ, lebo po prechode hraníc začal so mnou plynule konverzovať dolnorakúskym dialektom.

Hneď za hranicami sme zistili, ako naivne sme plánovali dnešný deň. Všetky mapy nám totiž končili v Mikulove a za hranicami sme nevedeli nájsť už tradičné značenie Greenways. Tak sme trochu blúdili medzi kamionmi, potom medzi vinicami, aby sme v treťom údolí konečne natrafili na správnu cyklostezku do Viedne, aj keď už sa nevolala Greenways, ale Euro Velo 6...

Počasie sa nám tiež zhoršilo a keby som bol vedel, že až do Viedne budeme šlapať proti ostrému vetru, tak by som sa asi vrátil naspäť do Mikulova a zapadol niekam do sklípku....
V prvom mestečku (cca 15km od hraníc) sme sa naobedovali (dobre čítate, 20km sme išli skoro 3 hodin) a u miestneho vinára si kúpili báječnú hruškovicu. Zároveň nás zásobil miestnymi mapami a tak sme aspoň tušili, kde vlastne sme.




A s hruškovicou a mapou sa už šlape hneď lepšie – to predsa uzná každý. Hneď za Mikulovom nás privítala pahorkatina a krajina s dedinkami a vinicami bola naozaj malebná. Značenie nebolo tak dokonalé ako naše a tak sa nám občas stalo, že sme blúdili medzi vinicami. V jednej takej slepej uličke sme k našemu prekvapenie našli pole marihuany. Okamžite sm zastali, vyfotili krásnu scenériu a tešili sa z objavu. Keďže ale nikto z nás neholduje tráve, tak sme medzi rastlinami iba bezradne stál a netušili, čo s tým. Po pár minutách čuchania k lístkom sme vyrazli ďalej (a žiadna eufória sa nekonala... :-( ) Cesta nám ubiehala, všetky lokálne búrky nás obchádzali a tak nám život znepríjemňoval iba silný protivietor.

Podvečer sme sa konečne dostali na dohľad Viedne, ale to sme netušili, že to najťažšie nás iba čaká. Cyklostezka, z mne neznámeho dovodu, Viedeň obchádzala zo západu a my sme šlapali viac a viac proti vetru (bol to skor uragán, ako vietor) závratnou rýchlosťou 12 km/hod a k Viedni sme sa vobec nepribližovali. To sme už mali v nohách 90km (myšlienka na Bratislavu už bola dávno zabudnutá) a skor sme rozmýšlali, kde vo Viedni prespíme. Po ďalšej hodine usilovného šlapania sme sa konečne dostali na viedenské predmestia a po rušných a širokých uliciach sme sa odvážne vydali smer Centrum. Prekročili sme majestátny Dunaj a v tureckom Imbisse som si už musel kúpiť kúsok pizze. Padal som už hladom (šlapali sme prakticky v kuse a zjedli sme iba housku so šunkou).




V centre sme si našli krásny pension. Rýchlo sme sa zkultúrnili a vyrazili do víru velkomesta. Už celé dni sme snívali o pravom Wínršnicli so zemiakovým šalátom a pivom. A hneď vedľa penziónu sme si našli miestnu hospůdku a tam sme sa si splnili naše sny. Po dobrej večeri sme vyrazili peši do centra a po 10 minútach sme už obdivovali Radnicu, Operu a ďalšie pamiatky. Georgio mal stále hlad, tak si ešte kúpil kebab a potom sme sa už len tak lenivo potulovali po Viedni a obdivovali pamiatky a pokukovali po ľuďoch na pešej zóne. mali sme šťastie, dokonca sme videli iestnu pouličnú bitku a rýchly zásah rakúskej polície. Georgio sa šťastne usmieval a súhlasne pokyvoval hlavou nad zásahom.

Mal som pocit, že má druhé Vianoce.
Neskoro v noci sme sa už naozaj hodne uťahaný vrátili do našeho penziónu, ale ešte predtým sme si v „našej" hospode dali ako schlaftrunk oblúbenú hruškovicu.

A tešili sme sa na ďalší, už úplne posledný deň našeho putovania.


Keke